Je sobota.
Po opitom piatku, ktorý si odkladám ako jediný regulárny spôsob neriešiť veci príliš do hĺbky, a vždy v sobotu ráno si uvedomujem, že to nejde. Že myšlienky nezavriete do škatuľky od Marlboriek ani neutopíte v pohári vodky s ríbezľovým džúsom. Že pôjdu za vami domov celú cestu, potichučky ako tiene masových vrahov a ráno sa zobudíte a oni spia vedľa vás. Myšlienky nás znásilňujú dennodenne.
Stoja za nami v kúpeľni, keď pozeráme do zrkadla a nevidíme ich, máme ich na hrebeni, keď ich vyčesávame z vlasov, sú na lesku na pery, na použitých odličovacích tampónoch spolu s mejkapom a zvyškami dňa.
Niečo sa ti stalo, ja to viem.
„Si v poriadku?“ opýtala som sa ťa včera na schodoch v Céčku, lebo viem, že nie si.
„Netráp sa, som v pohode.“
Niekto ti ublížil možno viac, ako si ty ublížil vtedy mne.
A zrazu, ani neviem ako, držal si ma tak pevne, ako možno ešte nikdy predtým, a plakal si. Opitý a zúfalý, ospravedlňoval si sa aj za to, čo si nikdy neurobil, rozprávajúc mi veci, ktoré si mi nepovedal ani v časoch, keď sme sa nemuseli tváriť ako starí dobrí známi Poďnajeden. Možno som odvtedy vyrástla a ty si sa stal zraniteľnejším, a zrazu nie som jediná, ktorá už nepochybuje o skurvenosti tohto sveta.
Šli sme von. Len na vzduch. Bolo neuveriteľné dusno. Slová a šaty sa lepili na pokožku a ty si rozprával a ja som v rukách takmer zlomila cigaretu, kvôli ktorej som vlastne vyšla na tie schody strát a nálezov. Neznášal si to, viem. Netušil si nič o mojom dymiacom období, ktoré začalo POTOM. Netušil si nič o mne, a zrejme ani o sebe.
„Nechcel som ti nikdy ublížiť.“
„Stáva sa.“
Sklonil si hlavu spôsobom kajúcnika a pripálil si mi.
Je sobota. A je dusno.
Po opitom piatku, ktorý si odkladám ako jediný regulárny spôsob neriešiť veci príliš do hĺbky, a vždy v sobotu ráno si uvedomujem, že to nejde. Že myšlienky nezavriete do škatuľky od Marlboriek ani neutopíte v pohári vodky s ríbezľovým džúsom. Že pôjdu za vami domov celú cestu, potichučky ako tiene masových vrahov a ráno sa zobudíte a oni spia vedľa vás. Myšlienky nás znásilňujú dennodenne.
Stoja za nami v kúpeľni, keď pozeráme do zrkadla a nevidíme ich, máme ich na hrebeni, keď ich vyčesávame z vlasov, sú na lesku na pery, na použitých odličovacích tampónoch spolu s mejkapom a zvyškami dňa.
Niečo sa ti stalo, ja to viem.
„Si v poriadku?“ opýtala som sa ťa včera na schodoch v Céčku, lebo viem, že nie si.
„Netráp sa, som v pohode.“
Niekto ti ublížil možno viac, ako si ty ublížil vtedy mne.
A zrazu, ani neviem ako, držal si ma tak pevne, ako možno ešte nikdy predtým, a plakal si. Opitý a zúfalý, ospravedlňoval si sa aj za to, čo si nikdy neurobil, rozprávajúc mi veci, ktoré si mi nepovedal ani v časoch, keď sme sa nemuseli tváriť ako starí dobrí známi Poďnajeden. Možno som odvtedy vyrástla a ty si sa stal zraniteľnejším, a zrazu nie som jediná, ktorá už nepochybuje o skurvenosti tohto sveta.
Šli sme von. Len na vzduch. Bolo neuveriteľné dusno. Slová a šaty sa lepili na pokožku a ty si rozprával a ja som v rukách takmer zlomila cigaretu, kvôli ktorej som vlastne vyšla na tie schody strát a nálezov. Neznášal si to, viem. Netušil si nič o mojom dymiacom období, ktoré začalo POTOM. Netušil si nič o mne, a zrejme ani o sebe.
„Nechcel som ti nikdy ublížiť.“
„Stáva sa.“
Sklonil si hlavu spôsobom kajúcnika a pripálil si mi.
Je sobota. A je dusno.
