Prišli. Uvedomujem si to a žmýkam mokrú handru v rukách. Už neviemkoľkýkrát. Rezignovane. Už nenadávam. Od pätnástich nenadávam, len ich prežijem, občas urobím veľké šťastné oči, lebo som otcovo dievčatko a tvárim sa, že verím tým drístom o vianočnej atmosfére a šťastí.
V skutočnosti mám strašný averz voči vianočným koledám a koláčikom, pri ktorých strávim pol života, a zjem asi dva...
Ide mi strašne na nervy, ako sa zrazu všetci tvária rodinne a zohrato a spolupatrične, aby sa po týždni mohli znovu sekať.
Vianočné smsky o stromčekoch a vločkách a zvončekoch a blablabla, ktoré posielate celému zoznamu bez toho, aby ste sa nad tým zamýšľali...
A potom niekto splieta čosi o duchu Vianoc. Jasné, ten je dôležitý. Len neviem, či sa cestou opil a skončil kdesi pod vianočným stolom.
Prajem Ti krásne Vianoce, dievčatko. Vieš, že básničky moc nemusím, preto nech si šťastná nielen na nový rok, ale celkom navždy.
Minulý rok aspoň zavolal.
Minulý rok mi aspoň podal ruku, keď sme sa stretli po polnočnej.
Predminulý rok som tú jeho ruku na polnočnej úplne právoplatne držala, nielen akože, ale vážne, lebo predminulý rok sa mi ešte všetko zdalo akési... vianočnejšie. Ani očami som neprevracala, keď mal kňaz kázeň rovnakú ako minulý rok. Že máme byť k sebe lepší.
BOH SA STAL človekom. Čo dosiahol? Aj tak sa správame ako zvieratá. Celý rok k sebe navzájom. A zrazu jeden strom na strede mesta a pár falošných bozkov kdesi na ulici... Všetko dobré, zdravie, šťastie, peniaze, sex, všeličo...
Chýba mi.
Sedíme v obývačke.
„Si nepribrala?“
„A toho fešáka už nemáš?“
Nie.
„A dákeho nového?“
Nie.
„A prečo nemáš?“
Sťahujem nenápadne tretí pohár vaječného koňaku. Asi ho zapijem vodkou, ktorú doň mama zrejme zabudla dať.
„A som ťa minule videla s jedným takým...“
Nie, babi... Spolužiak.
„A so spolužiakom nič?“
Teta.
Štvrtý koňak.
„A s tým fešákom ste sa prečo rozišli?“
Piaty...šiesty...
Prepáčte, musím...
Vracať.
„Ozaj nikoho nemá?“
Počujem strýka ešte aj cez zavreté dvere.
„Ja neviem, nám už nič nepovie...“
Som zlé decko, zlé, zlé... A to ešte netušia, že v stredu odchádzam.
„Aj tak je akási... nesvoja. Nie je tehotná?“
Vianočná klasika. Takmer ako Popoluška.
„Zase ideš na chatu? To vám vážne nestačí? Musíte piť ešte aj cez Vianoce?“
Hej, mami. Naša ožranská partia nemá dosť trikrát do roka.
„To vážne nevieš týždeň vydržať doma?“
Nie, mami.
„Choď si, však keď už pre teba nič neznamenáme...“
Šťastné a veselé, priatelia!
V skutočnosti mám strašný averz voči vianočným koledám a koláčikom, pri ktorých strávim pol života, a zjem asi dva...
Ide mi strašne na nervy, ako sa zrazu všetci tvária rodinne a zohrato a spolupatrične, aby sa po týždni mohli znovu sekať.
Vianočné smsky o stromčekoch a vločkách a zvončekoch a blablabla, ktoré posielate celému zoznamu bez toho, aby ste sa nad tým zamýšľali...
A potom niekto splieta čosi o duchu Vianoc. Jasné, ten je dôležitý. Len neviem, či sa cestou opil a skončil kdesi pod vianočným stolom.
Prajem Ti krásne Vianoce, dievčatko. Vieš, že básničky moc nemusím, preto nech si šťastná nielen na nový rok, ale celkom navždy.
Minulý rok aspoň zavolal.
Minulý rok mi aspoň podal ruku, keď sme sa stretli po polnočnej.
Predminulý rok som tú jeho ruku na polnočnej úplne právoplatne držala, nielen akože, ale vážne, lebo predminulý rok sa mi ešte všetko zdalo akési... vianočnejšie. Ani očami som neprevracala, keď mal kňaz kázeň rovnakú ako minulý rok. Že máme byť k sebe lepší.
BOH SA STAL človekom. Čo dosiahol? Aj tak sa správame ako zvieratá. Celý rok k sebe navzájom. A zrazu jeden strom na strede mesta a pár falošných bozkov kdesi na ulici... Všetko dobré, zdravie, šťastie, peniaze, sex, všeličo...
Chýba mi.
Sedíme v obývačke.
„Si nepribrala?“
„A toho fešáka už nemáš?“
Nie.
„A dákeho nového?“
Nie.
„A prečo nemáš?“
Sťahujem nenápadne tretí pohár vaječného koňaku. Asi ho zapijem vodkou, ktorú doň mama zrejme zabudla dať.
„A som ťa minule videla s jedným takým...“
Nie, babi... Spolužiak.
„A so spolužiakom nič?“
Teta.
Štvrtý koňak.
„A s tým fešákom ste sa prečo rozišli?“
Piaty...šiesty...
Prepáčte, musím...
Vracať.
„Ozaj nikoho nemá?“
Počujem strýka ešte aj cez zavreté dvere.
„Ja neviem, nám už nič nepovie...“
Som zlé decko, zlé, zlé... A to ešte netušia, že v stredu odchádzam.
„Aj tak je akási... nesvoja. Nie je tehotná?“
Vianočná klasika. Takmer ako Popoluška.
„Zase ideš na chatu? To vám vážne nestačí? Musíte piť ešte aj cez Vianoce?“
Hej, mami. Naša ožranská partia nemá dosť trikrát do roka.
„To vážne nevieš týždeň vydržať doma?“
Nie, mami.
„Choď si, však keď už pre teba nič neznamenáme...“
Šťastné a veselé, priatelia!
