Sú veci, ktorými si musíme a chceme dokázať, že sme silní a nad vecou. Hoci už dávno nemáme pätnásť. Hoci už dávno nie sme silní a nad vecou.
Nechávam ho, nech mi strká jazyk do krku rovno pred tebou a tvárim sa, že nesedíš na druhej strane. Tŕpnu mi ruky a duša.
O deviatej si ju odprevadil domov, dal si jej pusu na čelo a poprial dobrú noc. Možno si myslí, že ju ľúbiš alebo podobné malichernosti.
Potom si išiel piť s chalanmi, ako za starých čias a ako každý piatok...
Hovoríš jej to? Že ma stretneš. A do rána ma vyzliekaš pohľadom.
Nie som dobré a milé dievčatko s nemožne nakučeravenými vlasmi, ktoré žerie každé tvoje slovo a každý tvoj pohyb. Iba si mi zrazu vzal pocit... nenahraditeľnosti.
Neznášam tieto lekcie. Strašne ich neznášam.
Hráš s mojimi kartami. Už chápem, čo mi naznačuješ. Že to mám za to.
Tváriš sa, že sa nepozeráš a pritom cítim tvoj pohľad na každom milimetri svojho tela.
Netreba na mňa dávať pozor, povedala som ti minule, keď si ma opäť raz zdrbával kvôli cigaretám.
Teraz ma už ani len nezdrbeš osobne. Iba mi napíšeš, čo si potrebujem dokazovať... Už to nie je ono. Nezachraňuješ, viem. Postarám sa sama o seba, jačala som raz. Dal si si povedať.
Sme dospelí ľudia predsa.
A keď to nejde, tak to nejde.
Nešlo to predtým.
Prečo by to malo ísť teraz?

Prisahám, že som ťa nechcela stratiť. Ani som len netušila, ako sa strácajú ľudia a ľudia ako ty zvlášť. Nehnevám sa na Boha. Sfackať môžem akurát seba, keby nebolo neskoro... Výchovné sa tomu hovorí. Na to som mala myslieť skôr.
„Naučí sa mať ju rád. Už to nerieš, zlato. Miloval ťa ako nikoho na zemi, ale keďže na to treba dvoch, rozhodol sa, že si toho druhého nájde inde. A čo si vôbec čakala? Že bude čakať na teba do skončenia sveta, kým sa jedného dňa nezobudíš a nezistíš, že...“
„že čo?“
„Ľúbiš ho?“
„Neviem.“
„Doteraz si mu hľadala baby, nech ti dá pokoj, a keď si konečne nejakú nájde, ty sa ideš zrútiť.“
Nejdem. Už som sa. Po včerajšku. Nechápem to. Ja to proste nechápem.
„Nechaj ho dýchať. Nech je šťastný.“
Kde som to už len počula?
Bojím sa plakať. Nám pocit, že keď začnem, neskončím...

čo ťa sere?

Nestrácaj čas kvôli niekomu,
kto ho nie je ochotný strácať s tebou, som našla včera náhodne napísané, ale možno mi tým chcel Boh alebo Neviemkto niečo povedať, naznačiť.
Že to bola moja filozofia dlhý čas dozadu. A že som ju vštepovala aj tebe. Ako zárodky kríkov v kráľovstve Šípovej Ruženky, nech sa už odo mňa vzdiališ kamsi do krajiny, kde by si našiel svoju dušu a seba, a nebudem tam ja, ktorú treba stále zachraňovať a milovať a počúvať.
Tak čo ťa sere? Chcela si, aby si niekoho našiel. Aby si mu viac neubližovala. Aby na teba zabudol. Vypisovala si sem o tom, ako ho neľúbiš a ako ťa mrzí, že on ľúbi teba, a aké je to echt nespravodlivé a aj tak si si nevedela predstaviť, že raz ho stratíš.
V spleti dohadzovačstva a vlastných výčitiek svedomia si sa stala tou, ktorá ho sama poslala preč a tvárila si sa, že nie kvôli sebe, ale kvôli nemu. Že sa potrebuje oslobodiť, alebo niečo také.
Len ťa poslúchol.
Je milá.
Je síce nevýrazná, ale jej krása je určitá vnútri. Isto.
Nefarbí si vlasy.
Nenadáva.
Nefajčí. Nebudeš sa s ňou hádať o tom, ako si ničí zdravie.
Rozumieš jej, lebo nie je vôbec zložitá.
Nikoho lepšieho a čistejšieho som ti priať ani nemohla.
V piatok ju vezmeš na ľadový čaj a ona sa bude chichotať ako minule.
A ja budem sedieť vedľa a ty sa budeš tváriť, že si šťastný a budeš ma sledovať a vyzliekať pohľadom.
Ja si ešte jednu zapálim, a budeš mať chuť ísť mi vynadať pred všetkými ľuďmi. Že som decko sprosté! Bože, chcela som, aby si to urobil...
Usmial si sa. Objal si ju okolo pliec a ona sa chichotala, lebo je to veľmi dobré a milé dievčatko. Neurieknem ti ju, neboj sa.
Hlavne, že si šťastný.
Koľkokrát som toto už použila. Alibistka!
Tak čo ťa sere?
Bol tu. Celý čas a každý deň. Bol pri tebe. A robil presne to, čo si chcela.
Tak si ho stratila. Chcela si to. Pomôcť mu.
Tak čo ťa, kurva, sere, povedz!