Včera som si sľúbila, že o tomto písať nebudem. Že už prestanem strkať prsty do starých rán, lebo či chceme alebo nie, tie, ktoré si spôsobujeme sami, sa hoja najťažšie. A tak som sedela od pol štvrtej rána na posteli, unavená ako kôň, s tak trochu piatkovo jemne zatemnenou mysľou a sľúbila som si, že o tomto FAKT písať nebudem.
Proste som ho stretla. Mal dobrú náladu, tie jeho oči a po boku... dievčinu... Banalita. Celkom pubertálne do mňa drgla Adela, nech si všimnem a ja som sa zatvárila strašne dospelo, akože čo má byť?
Len nech je šťastný, želala som si deň potom, ako som zistila, že to vlastne „nefunguje“. Inak, je to neskutočne alibistická fráza, dočerta! A po nej prišli ďalšie a ďalšie, vždy v nich figuroval nejaký ten morálny princíp o šťastí toho druhého, veď spolu ste asi šťastní neboli, nie?
Keby som mala ružový denník a na stene postery z Brava, napísala by som si doň, že ho asi milujem... A že tej mrche vyškriabem oči... Ale keďže už pár rokov vlastním občiansky preukaz, napíšem len, že sa vo mne niečo stalo... Zamrzelo ma. Nie tak celkom do hĺbky, ani to veľmi nebolelo, ale... Vlastne neviem aké ale. Zamrzelo ma to. Bodka. Nie na celonočný plač, to nie. Ako keď som sa pred pár rokmi poriadne popálila vriacou vodou a niekedy v zime v silných mrazoch ma tá ruka štípe. Vtedy si na to spomeniem.
Xkrát som sa presviedčala, že to nemá význam. Že keď máte zrazu mokré nohy od rieky, do ktorej sa dvakrát nestúpa, je čas nechodiť na jej breh ani sa opaľovať. Aby ma nezlanárila jej hĺbka.
Venoval mi pozdrav a úsmev. Venovala som mu pozdrav a úsmev a zakázala si nad tým uvažovať. Opakuj si to o šťastí. Opakujem si. Dookola.
Adela s Tomášom ma odprevádzali domov. Bola zima. Snažila som sa nemlčať celou cestou a neporušiť zákaz. Nedarilo sa.
O 3:30 som mu venovala ďalšie dve hodiny. Aj pri krájaní cibule dnes naobed, aj pri umývaní auta...
Ale zakázala som si o tom písať. O banalitách... Preto tu teraz sedím a snažím sa ospravedlniť sama pred sebou. Takže som ešte aj alibistka. Odpusťte.
