Sú veci, ktorými si musíme a chceme dokázať, že sme silní a nad vecou. Hoci už dávno nemáme pätnásť. Hoci už dávno nie sme silní a nad vecou.
Nechávam ho, nech mi strká jazyk do krku rovno pred tebou a tvárim sa, že nesedíš na druhej strane. Tŕpnu mi ruky a duša.
O deviatej si ju odprevadil domov, dal si jej pusu na čelo a poprial dobrú noc. Možno si myslí, že ju ľúbiš alebo podobné malichernosti.
Potom si išiel piť s chalanmi, ako za starých čias a ako každý piatok...
Hovoríš jej to? Že ma stretneš. A do rána ma vyzliekaš pohľadom.
Nie som dobré a milé dievčatko s nemožne nakučeravenými vlasmi, ktoré žerie každé tvoje slovo a každý tvoj pohyb. Iba si mi zrazu vzal pocit... nenahraditeľnosti.
Neznášam tieto lekcie. Strašne ich neznášam.
Hráš s mojimi kartami. Už chápem, čo mi naznačuješ. Že to mám za to.
Tváriš sa, že sa nepozeráš a pritom cítim tvoj pohľad na každom milimetri svojho tela.
Netreba na mňa dávať pozor, povedala som ti minule, keď si ma opäť raz zdrbával kvôli cigaretám.
Teraz ma už ani len nezdrbeš osobne. Iba mi napíšeš, čo si potrebujem dokazovať... Už to nie je ono. Nezachraňuješ, viem. Postarám sa sama o seba, jačala som raz. Dal si si povedať.
Sme dospelí ľudia predsa.
A keď to nejde, tak to nejde.
Nešlo to predtým.
Prečo by to malo ísť teraz?

Prisahám, že som ťa nechcela stratiť. Ani som len netušila, ako sa strácajú ľudia a ľudia ako ty zvlášť. Nehnevám sa na Boha. Sfackať môžem akurát seba, keby nebolo neskoro... Výchovné sa tomu hovorí. Na to som mala myslieť skôr.
„Naučí sa mať ju rád. Už to nerieš, zlato. Miloval ťa ako nikoho na zemi, ale keďže na to treba dvoch, rozhodol sa, že si toho druhého nájde inde. A čo si vôbec čakala? Že bude čakať na teba do skončenia sveta, kým sa jedného dňa nezobudíš a nezistíš, že...“
„že čo?“
„Ľúbiš ho?“
„Neviem.“
„Doteraz si mu hľadala baby, nech ti dá pokoj, a keď si konečne nejakú nájde, ty sa ideš zrútiť.“
Nejdem. Už som sa. Po včerajšku. Nechápem to. Ja to proste nechápem.
„Nechaj ho dýchať. Nech je šťastný.“
Kde som to už len počula?
Bojím sa plakať. Nám pocit, že keď začnem, neskončím...

čo ťa sere?

Nestrácaj čas kvôli niekomu,
kto ho nie je ochotný strácať s tebou, som našla včera náhodne napísané, ale možno mi tým chcel Boh alebo Neviemkto niečo povedať, naznačiť.
Že to bola moja filozofia dlhý čas dozadu. A že som ju vštepovala aj tebe. Ako zárodky kríkov v kráľovstve Šípovej Ruženky, nech sa už odo mňa vzdiališ kamsi do krajiny, kde by si našiel svoju dušu a seba, a nebudem tam ja, ktorú treba stále zachraňovať a milovať a počúvať.
Tak čo ťa sere? Chcela si, aby si niekoho našiel. Aby si mu viac neubližovala. Aby na teba zabudol. Vypisovala si sem o tom, ako ho neľúbiš a ako ťa mrzí, že on ľúbi teba, a aké je to echt nespravodlivé a aj tak si si nevedela predstaviť, že raz ho stratíš.
V spleti dohadzovačstva a vlastných výčitiek svedomia si sa stala tou, ktorá ho sama poslala preč a tvárila si sa, že nie kvôli sebe, ale kvôli nemu. Že sa potrebuje oslobodiť, alebo niečo také.
Len ťa poslúchol.
Je milá.
Je síce nevýrazná, ale jej krása je určitá vnútri. Isto.
Nefarbí si vlasy.
Nenadáva.
Nefajčí. Nebudeš sa s ňou hádať o tom, ako si ničí zdravie.
Rozumieš jej, lebo nie je vôbec zložitá.
Nikoho lepšieho a čistejšieho som ti priať ani nemohla.
V piatok ju vezmeš na ľadový čaj a ona sa bude chichotať ako minule.
A ja budem sedieť vedľa a ty sa budeš tváriť, že si šťastný a budeš ma sledovať a vyzliekať pohľadom.
Ja si ešte jednu zapálim, a budeš mať chuť ísť mi vynadať pred všetkými ľuďmi. Že som decko sprosté! Bože, chcela som, aby si to urobil...
Usmial si sa. Objal si ju okolo pliec a ona sa chichotala, lebo je to veľmi dobré a milé dievčatko. Neurieknem ti ju, neboj sa.
Hlavne, že si šťastný.
Koľkokrát som toto už použila. Alibistka!
Tak čo ťa sere?
Bol tu. Celý čas a každý deň. Bol pri tebe. A robil presne to, čo si chcela.
Tak si ho stratila. Chcela si to. Pomôcť mu.
Tak čo ťa, kurva, sere, povedz!

niečo ako vianoce

Prišli. Uvedomujem si to a žmýkam mokrú handru v rukách. Už neviemkoľkýkrát. Rezignovane. Už nenadávam. Od pätnástich nenadávam, len ich prežijem, občas urobím veľké šťastné oči, lebo som otcovo dievčatko a tvárim sa, že verím tým drístom o vianočnej atmosfére a šťastí.
V skutočnosti mám strašný averz voči vianočným koledám a koláčikom, pri ktorých strávim pol života, a zjem asi dva...
Ide mi strašne na nervy, ako sa zrazu všetci tvária rodinne a zohrato a spolupatrične, aby sa po týždni mohli znovu sekať.
Vianočné smsky o stromčekoch a vločkách a zvončekoch a blablabla, ktoré posielate celému zoznamu bez toho, aby ste sa nad tým zamýšľali...
A potom niekto splieta čosi o duchu Vianoc. Jasné, ten je dôležitý. Len neviem, či sa cestou opil a skončil kdesi pod vianočným stolom.

Prajem Ti krásne Vianoce, dievčatko. Vieš, že básničky moc nemusím, preto nech si šťastná nielen na nový rok, ale celkom navždy.

Minulý rok aspoň zavolal.
Minulý rok mi aspoň podal ruku, keď sme sa stretli po polnočnej.

Predminulý rok som tú jeho ruku na polnočnej úplne právoplatne držala, nielen akože, ale vážne, lebo predminulý rok sa mi ešte všetko zdalo akési... vianočnejšie. Ani očami som neprevracala, keď mal kňaz kázeň rovnakú ako minulý rok. Že máme byť k sebe lepší.

BOH SA STAL človekom. Čo dosiahol? Aj tak sa správame ako zvieratá. Celý rok k sebe navzájom. A zrazu jeden strom na strede mesta a pár falošných bozkov kdesi na ulici... Všetko dobré, zdravie, šťastie, peniaze, sex, všeličo...

Chýba mi.

Sedíme v obývačke.
„Si nepribrala?“
„A toho fešáka už nemáš?“
Nie.
„A dákeho nového?“
Nie.
„A prečo nemáš?“
Sťahujem nenápadne tretí pohár vaječného koňaku. Asi ho zapijem vodkou, ktorú doň mama zrejme zabudla dať.
„A som ťa minule videla s jedným takým...“
Nie, babi... Spolužiak.
„A so spolužiakom nič?“
Teta.
Štvrtý koňak.
„A s tým fešákom ste sa prečo rozišli?“
Piaty...šiesty...
Prepáčte, musím...
Vracať.
„Ozaj nikoho nemá?“
Počujem strýka ešte aj cez zavreté dvere.
„Ja neviem, nám už nič nepovie...“
Som zlé decko, zlé, zlé... A to ešte netušia, že v stredu odchádzam.
„Aj tak je akási... nesvoja. Nie je tehotná?“


Vianočná klasika. Takmer ako Popoluška.

„Zase ideš na chatu? To vám vážne nestačí? Musíte piť ešte aj cez Vianoce?“
Hej, mami. Naša ožranská partia nemá dosť trikrát do roka.
„To vážne nevieš týždeň vydržať doma?“
Nie, mami.
„Choď si, však keď už pre teba nič neznamenáme...“


Šťastné a veselé, priatelia!

a čo?

A tak som ťa nechala odísť. Hoci mi to jasnovidka vyslovene zakázala. Mala som si pýtať späť peniaze. Za jej radu. A pýtať si facku za to, že som ju neposlúchla.
Ale čo sa mení? Odišiel by si. S mojím hysterickým výstupom alebo bez neho.
„Tak mu to aspoň povedzte!“
A čo som mala? Nechoď, prosím, nechoď! Ak teraz odídeš aj s ňou, budem do polovice júla revať ako malá a potom si budem za to nadávať a vypisovať sem, že by som si zaslúžila aj z druhej strany...
Preto som radšej nič nepísala.
Odišiel aj s ňou. Povedala som mu, nech si dáva pozor. Zažartovali sme na adresu amerických lietadiel, na adresu Bin Ládina a chcela som si dať ďalšiu facku za tento kvázihumor najtrápnejšieho rangu.
A ešte som sa chcela hodiť riťou o zem. Tak hovorieval môj starý otec, keď išlo o nezvrátiteľné. Aj teraz išlo.
Dala som mu pusu dobroprajnej kamarátky na líce a pohladkala som ho po vlasoch. Nech si dá pozor. Panebože, nech si dá. Nech sa aspoň vráti, aj keď sa nevráti ku mne. O víťazstvách a prehrách.
Nenávidím pocit širokého úsmevu, ktorý čaká len na to, keď prídete domov a vy spustíte ten najzúfalejší plač v živote. Jo, jo. Zvykaj si. Už si si mohla.
Pár vodiek s džúsom s Kikou to nespravili. škoda...
Zajtra pôjdem k jasnovidke. Dám jej peniaze za to, že mi povie, že som hlúpa. Za niečo, čo som už pekne dávno vedela...

bojím sa

strašne sa bojím...

Ja som ti nikdy nerozumela. Nikdy som ťa neľúbila a nechápala, ako si sa ty mohol zaľúbiť do mňa. Ale vždy, čím horší sa mi zdal byť svet, bez ohľadu na čokoľvek a bez nároku na vďačnosť, si ma učil, že veci dokážu prebolieť aj inak.
Sú ľudia, ktorí prazvláštnym spôsobom stoja vedľa nás. Nestála som o to. Myslela, som si. Iba vždy som podvedome bežala plakať k tebe a ty si tu bol, urevanú a a zlomenú si ma tíšil a ja som sa ťa nikdy nespýtala, či ťa to nebolí.
Bolelo. Bolí. Vieš to, a predsa si tu. Ničí dotyk v mojich vlasoch nepôsobí tak upokojujúco. Ale neľúbim ťa.
Iba ty vieš, ako dlho dokážem plakať a vždy máš čas. Ale neľúbim ťa.
Iba ty vieš viesť so mnou rozhovory o absurdnosti a nechápať ma, a aj napriek tomu hovoriť o Kafkovi, hoci si najväčší pragmatik, akého som kedy poznala.
Ale neľúbim ťa. Iba ty vieš, do akej miery viem byť detinská a zraniteľná a nikdy si ma nasilu neučil dospievať. Ale neľúbim ťa.
Iba ty mi vieš kúpiť zmrzlinu vtedy, keď to najviac potrebujem. Ale neľúbim ťa.
Iba ty ma dokážeš vziať do kina na ťažko umelecký film, ktoré tak neznášaš, lebo vieš, že ja ich milujem. Ale neľúbim ťa.
Iba ty mi ukazuješ hviezdy bez toho, aby si sa ma strašne prvoplánovo pokúšal pobozkať. Ale neľúbim ťa.
Mali by sme múdre deti, ktoré by vedeli počítať a logicky myslieť a mali by tvoje oči. Ale neľúbim ťa.
Nie je to moja chyba. Ak vôbec existuje láska. Komplikujem veci, vždy som si ich všetky radšej skomplikovala. V jednoduchosti asi nie je krása.
„Si sprostá, nehnevaj sa,“ povedala mi v stredu Biba. „Takého už nenájdeš. Vieš, čo by iné dali za takého chlapa? čo máš desať rokov, aby si sa musela najprv namotať a tváriť sa zaľúbene? Zlato, máš ho rada. A po čase by si ho možno mala viac. Ono by to prišlo. A ak nie, on by ti nikdy neublížil. Jemín, veď by ti dal všetko ten chlapec.“
Som sprostá, nehnevám sa. Nemôžem za to.
A už ti nechcem viac ubližovať. Už ti nebudem volať. Už s tebou nepôjdem na zmrzlinu. Už si to všetko odrevem sama. Som veľká. Chcem byť veľká. Aj za cenu, že tu už nebudeš. A raz si budem strašným spôsobom tĺcť hlavu o stenu... Keby si nebola sprostá... Neľúbim ťa. Akokoľvek by som chcela. Svet je kurevsky nespravodlivý.