a čo?

A tak som ťa nechala odísť. Hoci mi to jasnovidka vyslovene zakázala. Mala som si pýtať späť peniaze. Za jej radu. A pýtať si facku za to, že som ju neposlúchla.
Ale čo sa mení? Odišiel by si. S mojím hysterickým výstupom alebo bez neho.
„Tak mu to aspoň povedzte!“
A čo som mala? Nechoď, prosím, nechoď! Ak teraz odídeš aj s ňou, budem do polovice júla revať ako malá a potom si budem za to nadávať a vypisovať sem, že by som si zaslúžila aj z druhej strany...
Preto som radšej nič nepísala.
Odišiel aj s ňou. Povedala som mu, nech si dáva pozor. Zažartovali sme na adresu amerických lietadiel, na adresu Bin Ládina a chcela som si dať ďalšiu facku za tento kvázihumor najtrápnejšieho rangu.
A ešte som sa chcela hodiť riťou o zem. Tak hovorieval môj starý otec, keď išlo o nezvrátiteľné. Aj teraz išlo.
Dala som mu pusu dobroprajnej kamarátky na líce a pohladkala som ho po vlasoch. Nech si dá pozor. Panebože, nech si dá. Nech sa aspoň vráti, aj keď sa nevráti ku mne. O víťazstvách a prehrách.
Nenávidím pocit širokého úsmevu, ktorý čaká len na to, keď prídete domov a vy spustíte ten najzúfalejší plač v živote. Jo, jo. Zvykaj si. Už si si mohla.
Pár vodiek s džúsom s Kikou to nespravili. škoda...
Zajtra pôjdem k jasnovidke. Dám jej peniaze za to, že mi povie, že som hlúpa. Za niečo, čo som už pekne dávno vedela...