Sú veci, ktorými si musíme a chceme dokázať, že sme silní a nad vecou. Hoci už dávno nemáme pätnásť. Hoci už dávno nie sme silní a nad vecou.
Nechávam ho, nech mi strká jazyk do krku rovno pred tebou a tvárim sa, že nesedíš na druhej strane. Tŕpnu mi ruky a duša.
O deviatej si ju odprevadil domov, dal si jej pusu na čelo a poprial dobrú noc. Možno si myslí, že ju ľúbiš alebo podobné malichernosti.
Potom si išiel piť s chalanmi, ako za starých čias a ako každý piatok...
Hovoríš jej to? Že ma stretneš. A do rána ma vyzliekaš pohľadom.
Nie som dobré a milé dievčatko s nemožne nakučeravenými vlasmi, ktoré žerie každé tvoje slovo a každý tvoj pohyb. Iba si mi zrazu vzal pocit... nenahraditeľnosti.
Neznášam tieto lekcie. Strašne ich neznášam.
Hráš s mojimi kartami. Už chápem, čo mi naznačuješ. Že to mám za to.
Tváriš sa, že sa nepozeráš a pritom cítim tvoj pohľad na každom milimetri svojho tela.
Netreba na mňa dávať pozor, povedala som ti minule, keď si ma opäť raz zdrbával kvôli cigaretám.
Teraz ma už ani len nezdrbeš osobne. Iba mi napíšeš, čo si potrebujem dokazovať... Už to nie je ono. Nezachraňuješ, viem. Postarám sa sama o seba, jačala som raz. Dal si si povedať.
Sme dospelí ľudia predsa.
A keď to nejde, tak to nejde.
Nešlo to predtým.
Prečo by to malo ísť teraz?