začínam sa báť

    Som doma. Zlúpal sa mi nos a pália ma plecia. Za víkend to stálo. S deckami, kopou chľastu a presvedčením, že oficiálna dospelosť ešte nie je dôvod nerobiť kraviny.
     Konečne zasa ako za starých čias. Pubertiaci odtrhnutí z reťaze, bez zábran, jediný telefonát, hej, mami, dobre sme došli, sme v pohode, nepijeme...
     A potom to prišlo. Zasa tie isté decká ako dávno, len o čosi ubolenejšie, skúsenejšie, viac naučené nechať niečo tak, ako je. Akoby sa z nás pomaličky vytrácal ten chtíč dávať za každú cenu životu na hubu, neuznávať pravdy iných a piť všetko so všetkým bez myšlienky na zajtrajšiu opicu.
Slivka s mliekom.
Čosi zodpovednejšie je v nás.
     Nemala som sex z trucu. Mohla som. Pár fľakov na krku. Nič víťazoslávne. Napísala by som ti rannú esemsku, že som s niekým spala iba preto, že to robíš aj ty, a že mi je absolútne jedno, kde a s kým. Bola by som rozkošne pubertálna a myslela by som si, že môžem byť.
     Odpúšťam ti. Každý deň a každú noc. Každou myšlienkou, ktorá ti patrí. Viem, nestojíš o to. V konečnom dôsledku ani ja.
Už dávno som sa rozhodla. Nechám si svoju dušu. Už navždy. Iba sebe, môžeš byť akokoľvek blízko.
     Mám pár modrín na rukách. Mohlo mi byť dobre. Keby som každým jeho pohybom nemyslela na to, ako si to robil ty, keby som nebola hlúpa a neschopná konečne POCHOPIŤ, že mojou pseudovernosťou ťa neprivolám späť, keby som pri každom jeho dotyku nebola nemyslela na to, ako by vyzeralo, keby si tam bol so mnou.
     Podrástli mi vlasy. Očosi. A nemám odvahu si ich (ešte stále) dať ostrihať. Nie je to kvôli tebe. Iba sa bojím, že až ich raz v strašnom amoku odstrihnem, už budem na dva milióny percent presvedčená, že toho s tebou odišlo oveľa viac. Páčili sa ti. A ja ťa v nich stále cítim. Celkom presladene ako v tých strašných románoch, ale mám absurdný pocit, že sú ešte jediným a posledným spojivom medzi nami, a ja neviem, navzdory všetkému zaprisahávaniu, netuším, či ho chcem a dokážem zničiť.
     V sobotu som si ich zopla do gumičky.
„Myslím, že toto nie je správne,“ povedala som.
„Ešte stále robíš len to, čo je správne?“
„Nie, ale krvavo na to doplácam.“
„Oukej,“ pomohol mi vstať z postele.
     Zaspávala som sama. Nič nebolo. Nič. Nedobrovoľný celibát dodržiava moja duša a prenáša to aj na moje telo.
     Vždy som si myslela, že si to len vsugeruvávam. Že na všetko a každého sa dá zabudnúť. Že treba ísť ďalej. Že si bol iba jednou z tých o niečo viac boľavých kapitol, z ktorých sa vyspím alebo vypijem.
     Začínam sa báť...