Prisahám, že som ťa nechcela stratiť. Ani som len netušila, ako sa strácajú ľudia a ľudia ako ty zvlášť. Nehnevám sa na Boha. Sfackať môžem akurát seba, keby nebolo neskoro... Výchovné sa tomu hovorí. Na to som mala myslieť skôr.
„Naučí sa mať ju rád. Už to nerieš, zlato. Miloval ťa ako nikoho na zemi, ale keďže na to treba dvoch, rozhodol sa, že si toho druhého nájde inde. A čo si vôbec čakala? Že bude čakať na teba do skončenia sveta, kým sa jedného dňa nezobudíš a nezistíš, že...“
„že čo?“
„Ľúbiš ho?“
„Neviem.“
„Doteraz si mu hľadala baby, nech ti dá pokoj, a keď si konečne nejakú nájde, ty sa ideš zrútiť.“
Nejdem. Už som sa. Po včerajšku. Nechápem to. Ja to proste nechápem.
„Nechaj ho dýchať. Nech je šťastný.“
Kde som to už len počula?
Bojím sa plakať. Nám pocit, že keď začnem, neskončím...