Wednesday, April 18, 2007

Sartre by mal radosť




Dni páchnu budúcnosťou. Cigaretovým dymom, strachom a plačom. Prichádzajú Sviatky krutosti. Opäť raz. Bývajú častejšie než Vianoce a sú menej pokryteckejšie.

„Moja, čo je s tebou? Si chorá?“
„Nie, iba nešťastná...“
„Už som sa bála, že sa ti niečo stalo. Ale na toto sa neumiera.“
„Nie?“
„Nie, už dávno by sme boli vyhynutý druh.“
„Veď možno už ani nežijeme, iba existujeme. A aj to je otázne.“

Hádžeme otlčený hrach o väčšmi otlčenejšiu stenu a existujeme. Lebo smrť je dnes iba pre zbabelcov. Dnes je totiž sakramentskou odvahou žiť.

7 comments:

Aventerra said...

Možno nie odvahou, ale je ťažké vytrvať v žití. V Žití naplno. Preto si veľmi vážim ľudí, ktorí ma nielen majú radi, ale keď mám ,,svoje chvíle", dokážu so mnou trpezlivo súcitiť a nájsť milé slová. Asi im to ide na nervy, no nevyzerá to tak. Prisudzujem im veľkú hodnotu v mojom srdci.

svetielkujúca said...

presne tak. vies, existovat dnes dokaze ktokolvek: "dako bolo- dako bude," a ak nebude, smola...

femma said...

...prečo sa potom tak veľmi bojíme smrti? ...vymenili by sme?!

Martin said...

No na túto problematiku sa dá pozrieť rôzne. Niekto má obrovské ťažkosti a nedokáže nabrať odvahu ukončiť to.. Niekto si myslí, že skončiť život je to najjednoduchšie riešenie, ale ak by to tak bolo, bolo by nás tu oveľa menej :(

Anonymous said...

"Kto sa vzdava je strateny", povedal nemecky pilot, ktoreho zostrelili nad Ruskom v 2.s.v. a vratil sa naspat, peso. Neviem sa zbavit tohto kreda. Vleptalo sa mi to do mysle....

germa said...

smrti sa bojíme, keď sme mladí. Čím sme starší, tým je to pre nás prirodzenejšia súčasť nášho života

Daily Whinger said...

germa: presne!