Myslím, že je čas:
Prechádzať parkom so vztýčenou hlavou a nebáť sa stretnutí, ktoré ešte dlho nedovoľujú dýchať.
Neotvárať staré škatule s vecami a myšlienkami, ktoré už našli svoj cintorín kdesi strašne hlboko v nás.
Prestať hovoriť a rozmýšľať o tom, čo by bolo, keby nebolo to, čo bolo a bolo to, čo nebolo...
Zaspávať s myšlienkou na deň, ktorý príde, nie na to, aby vôbec neprišiel.
Naučiť sa zaspávať s vedomím, že nie všetko čo bolí, raz naozaj prebolí.
Pochopiť, že tí, ktorí väčšinou milujú nás, nie sú tí istí, ktorých milujeme my a nech by sme akokoľvek nechceli, aj tak im zákonite ublížime.
„Nechať veci plynúť.“
Nebojovať s časom či vlastnou minulosťou.
Nechytať búrku do vedier.
Nefotiť slnko proti svetlu.
Nekrájať dúhu príborovým nožíkom.
Nenosiť piesok v očiach do púšte.
Kresliť motýle bez čiernej farby.
Prikladať morské mušle k ušiam a veriť, že sa vám NAOZAJ prihovára more.
Veriť, že aj vykoľajené vlaky presne vedia, kam smerujú.
Zmieriť sa s tým, že Gerda nie vždy nájde svojho Kaya a neplakať pre to ako decko pri LP platni o Snehovej kráľovnej.
Osušiť nohy mokré od rieky, do ktorej sa dvakrát nestúpa.
A vidieť les, ktorý sme od samých stromov neboli schopní zazrieť...
Den Wald vor lauter Bäumen nicht sehen.
Prechádzať parkom so vztýčenou hlavou a nebáť sa stretnutí, ktoré ešte dlho nedovoľujú dýchať.
Neotvárať staré škatule s vecami a myšlienkami, ktoré už našli svoj cintorín kdesi strašne hlboko v nás.
Prestať hovoriť a rozmýšľať o tom, čo by bolo, keby nebolo to, čo bolo a bolo to, čo nebolo...
Zaspávať s myšlienkou na deň, ktorý príde, nie na to, aby vôbec neprišiel.
Naučiť sa zaspávať s vedomím, že nie všetko čo bolí, raz naozaj prebolí.
Pochopiť, že tí, ktorí väčšinou milujú nás, nie sú tí istí, ktorých milujeme my a nech by sme akokoľvek nechceli, aj tak im zákonite ublížime.
„Nechať veci plynúť.“
Nebojovať s časom či vlastnou minulosťou.
Nechytať búrku do vedier.
Nefotiť slnko proti svetlu.
Nekrájať dúhu príborovým nožíkom.
Nenosiť piesok v očiach do púšte.
Kresliť motýle bez čiernej farby.
Prikladať morské mušle k ušiam a veriť, že sa vám NAOZAJ prihovára more.
Veriť, že aj vykoľajené vlaky presne vedia, kam smerujú.
Zmieriť sa s tým, že Gerda nie vždy nájde svojho Kaya a neplakať pre to ako decko pri LP platni o Snehovej kráľovnej.
Osušiť nohy mokré od rieky, do ktorej sa dvakrát nestúpa.
A vidieť les, ktorý sme od samých stromov neboli schopní zazrieť...
Den Wald vor lauter Bäumen nicht sehen.
8 comments:
krasne napisane... (pre mna nastal cas pochopit, ze nie vsetci ktorych milujem miluju mna...)
alix: aj to raz bude, príde to samo od seba, ako tásler spieva. možno... teda dúfam v to. držím palčeky.
...len keby to nebolo také veľmi ťažké...
krásne
ja viem, ale asi to musí byť ťažké, lebo jednoduché by to bolo príliš jednoduché...
(Je cas zit.)
Velmi pekne myslienky.
nadherne napsisane... nadherne..no nemamm slov, akoby som citala moje pocity...
havko, iviatko: dakujem
pre mna je najtazsie nechat veci plynut:))
Post a Comment