už?

Myslím, že je čas:

Prechádzať parkom so vztýčenou hlavou a nebáť sa stretnutí, ktoré ešte dlho nedovoľujú dýchať.
Neotvárať staré škatule s vecami a myšlienkami, ktoré už našli svoj cintorín kdesi strašne hlboko v nás.
Prestať hovoriť a rozmýšľať o tom, čo by bolo, keby nebolo to, čo bolo a bolo to, čo nebolo...
Zaspávať s myšlienkou na deň, ktorý príde, nie na to, aby vôbec neprišiel.
Naučiť sa zaspávať s vedomím, že nie všetko čo bolí, raz naozaj prebolí.
Pochopiť, že tí, ktorí väčšinou milujú nás, nie sú tí istí, ktorých milujeme my a nech by sme akokoľvek nechceli, aj tak im zákonite ublížime.
„Nechať veci plynúť.“
Nebojovať s časom či vlastnou minulosťou.
Nechytať búrku do vedier.
Nefotiť slnko proti svetlu.
Nekrájať dúhu príborovým nožíkom.
Nenosiť piesok v očiach do púšte.
Kresliť motýle bez čiernej farby.
Prikladať morské mušle k ušiam a veriť, že sa vám NAOZAJ prihovára more.
Veriť, že aj vykoľajené vlaky presne vedia, kam smerujú.
Zmieriť sa s tým, že Gerda nie vždy nájde svojho Kaya a neplakať pre to ako decko pri LP platni o Snehovej kráľovnej.
Osušiť nohy mokré od rieky, do ktorej sa dvakrát nestúpa.
A vidieť les, ktorý sme od samých stromov neboli schopní zazrieť...

Den Wald vor lauter Bäumen nicht sehen.