Monday, April 16, 2007

Boh miluje komédie



00:25, jedna z tých príliš tuctových nocí uprostred času a rozbitých duší.
Zvoní mobil.
„Ahoj.“
„Nespíš?“
„Čo si.“
„Myslel som na teba, ja viem, že ty na mňa asi nie, ale...,“ zľahčuje ako deň po tom, čo mi na plese, naliaty ako likérová pralinka, vyznával lásku. A držal ma spôsobom, akoby ma nemal už nikdy vidieť ani stretnúť. Bolo to zvláštne.
„Aký film si to minule chcela?“
„Reqiuem pro panenku,“ pripomínam.
„Ja viem,“ vraví po chvíli.
Ja viem, mlčím.
„Inú zámienku som takto v noci nevymyslel. A chcel som ťa počuť.“
„To nevadí.“
„Nehneváš sa?“
„Na teba? Neblázni!“
„Tak dobrú noc. Zajtra ti zavolám, či vám tečie teplá voda, dobre?“
„Jasné, kedykoľvek.“

Božemôj, prečo sú pri nás vždy tí, ktorých si nezaslúžime a kradneme ich tým, ktorý by stáli o to zaslúžiť si ich? A prečo tí, o ktorých by sme stáli my, stoja vždy pri tých, čo o nich nestoja?
Niekedy neviem, či si sa chcel pobaviť, alebo plakať, keď si si vymyslel svet.

3 comments:

Zasnívaná said...

ja sa niekedy pytam presne to iste :( je to na porazenie.

svetielkujúca said...

uz fungujem, zasnivana, len nieco som mala s heslom:)

martinelle said...

mrazivo vystizne...radsej nic nedodám nech to nepokazím...