Uvarila som si puding. Presne podľa návodu. Aj tak zhrudkavel. Neviem, prečo to urobil.
Mala som celý týždeň studené ruky. Ako Gerda kdesi na dvojprúdovke, cestou k polárnemu kruhu.
Pán učiteľ v autoškole by bol na mňa hrdý. Viem, čo je dvojprúdovka. Má paličku odlomenú zo žalúzie a ukazuje nám ňou dopravné značky. A tvári sa pri tom tak dôležito.
„A ak budete mať pred jazdou trému, môžete si dať aj do štamprlíka,“ hovorí a drží tú bielu palicu ako lejzrové ukazovátko k dataprojektoru, akoby vysvetľoval základy jadrovej fyziky.
Odkedy chodím do autoškoly, mám zo dňa na deň väčšiu chuť si to namieriť kamsi minimálne na Sibír. A všetky tie značky si odfotiť až po koniec sveta. A nájsť Snehovú kráľovnú a spýtať sa, či s ňou nemôžem zostať. Navždy. A ešte by som sa spýtala, prečo si ho tam nenechala.
Kay sa vrátil. Minulý týždeň som ho stretla minimálne tisíckrát. Mal svoje hnedé oči a tú zelenú mikču, z ktorej sme ešte minulý rok oberali moje vlasy... No čo, bola mi zima.
Odvtedy mám studené ruky, dočerta. A to som si už zavesila jarne voňavú záclonu, umyla okno, ktoré mimochodom včera ráno už stihli obkakať vtáčiky. Čo je krajšie ako ranný spev a produkty vtákov na mojom okne?!
A Kay mi zavolal, akože len tak. Vrátil sa zo severného pólu. Od Snehovej kráľovnej, či nepokecáme.
(Miláčik, kým ty si sa túlal vo svojom veľkom svete dospelosti a nezávislosti, ja som vešala záclony a prestavovala nábytok, vyhodila som denník a tvoje číslo zo zoznamu, kúpila som si zelené baleríny a čakala, kým príde jar, aby som si, ako to radia vo všetkých ženských časopisoch, upratala v hlave a našla som tam len neskutočný neporiadok a teba.)
Ale jasné, že pokecáme. A ako vždy, kým nám stihne udrieť víno, povieš mi, že to takto nemalo skončiť. Že sa to celé akosi....
A ja ti poviem, aby si to nechal tak, že veci sú tak, ako majú byť a ja si budem držať nos, aby mi od toľkého klamstva nenarástol a nezdrevenel.
A potom ako na dvojprúdovke predbehneme k Matkinovi, alebo k ďalšej fľaši červeného a budeme rozprávať a rozprávať, aby som potom mohla až do rána plakať.
A potom môžem začať od znova. Upratovať.
„Ale môžete si dať aj pol litra, ak vám to pomôže, len nie, aby ste mi videli dvojmo, keď pôjdete do zákruty,“ hovorí ujo s ukazovátkom ešte medzi rečou.
Sedím na posteli. Pozerám na moje obkakané okno, vlasy mám prakticky zopnuté gumičkou a rozmýšľam, že niektoré zimy nekončia. Oni sa len nie celkom pochopiteľným spôsobom pretransformujú do prečudesnej jari. A ja mám studené ruky.
A všetky pudingy sa zhrudkavejú...
Mala som celý týždeň studené ruky. Ako Gerda kdesi na dvojprúdovke, cestou k polárnemu kruhu.
Pán učiteľ v autoškole by bol na mňa hrdý. Viem, čo je dvojprúdovka. Má paličku odlomenú zo žalúzie a ukazuje nám ňou dopravné značky. A tvári sa pri tom tak dôležito.
„A ak budete mať pred jazdou trému, môžete si dať aj do štamprlíka,“ hovorí a drží tú bielu palicu ako lejzrové ukazovátko k dataprojektoru, akoby vysvetľoval základy jadrovej fyziky.
Odkedy chodím do autoškoly, mám zo dňa na deň väčšiu chuť si to namieriť kamsi minimálne na Sibír. A všetky tie značky si odfotiť až po koniec sveta. A nájsť Snehovú kráľovnú a spýtať sa, či s ňou nemôžem zostať. Navždy. A ešte by som sa spýtala, prečo si ho tam nenechala.
Kay sa vrátil. Minulý týždeň som ho stretla minimálne tisíckrát. Mal svoje hnedé oči a tú zelenú mikču, z ktorej sme ešte minulý rok oberali moje vlasy... No čo, bola mi zima.
Odvtedy mám studené ruky, dočerta. A to som si už zavesila jarne voňavú záclonu, umyla okno, ktoré mimochodom včera ráno už stihli obkakať vtáčiky. Čo je krajšie ako ranný spev a produkty vtákov na mojom okne?!
A Kay mi zavolal, akože len tak. Vrátil sa zo severného pólu. Od Snehovej kráľovnej, či nepokecáme.
(Miláčik, kým ty si sa túlal vo svojom veľkom svete dospelosti a nezávislosti, ja som vešala záclony a prestavovala nábytok, vyhodila som denník a tvoje číslo zo zoznamu, kúpila som si zelené baleríny a čakala, kým príde jar, aby som si, ako to radia vo všetkých ženských časopisoch, upratala v hlave a našla som tam len neskutočný neporiadok a teba.)
Ale jasné, že pokecáme. A ako vždy, kým nám stihne udrieť víno, povieš mi, že to takto nemalo skončiť. Že sa to celé akosi....
A ja ti poviem, aby si to nechal tak, že veci sú tak, ako majú byť a ja si budem držať nos, aby mi od toľkého klamstva nenarástol a nezdrevenel.
A potom ako na dvojprúdovke predbehneme k Matkinovi, alebo k ďalšej fľaši červeného a budeme rozprávať a rozprávať, aby som potom mohla až do rána plakať.
A potom môžem začať od znova. Upratovať.
„Ale môžete si dať aj pol litra, ak vám to pomôže, len nie, aby ste mi videli dvojmo, keď pôjdete do zákruty,“ hovorí ujo s ukazovátkom ešte medzi rečou.
Sedím na posteli. Pozerám na moje obkakané okno, vlasy mám prakticky zopnuté gumičkou a rozmýšľam, že niektoré zimy nekončia. Oni sa len nie celkom pochopiteľným spôsobom pretransformujú do prečudesnej jari. A ja mám studené ruky.
A všetky pudingy sa zhrudkavejú...
3 comments:
a možno zima nie je zimou, ale prezlečeným letom :o) a studené ruky, teplé srdce, vraví sa :o)
tak nech sa len pekne neprezlieka a nech mame teplucko:)
ja súhlasím, ale zariadiť to neviem :o)
Post a Comment