niečo ako vianoce

Prišli. Uvedomujem si to a žmýkam mokrú handru v rukách. Už neviemkoľkýkrát. Rezignovane. Už nenadávam. Od pätnástich nenadávam, len ich prežijem, občas urobím veľké šťastné oči, lebo som otcovo dievčatko a tvárim sa, že verím tým drístom o vianočnej atmosfére a šťastí.
V skutočnosti mám strašný averz voči vianočným koledám a koláčikom, pri ktorých strávim pol života, a zjem asi dva...
Ide mi strašne na nervy, ako sa zrazu všetci tvária rodinne a zohrato a spolupatrične, aby sa po týždni mohli znovu sekať.
Vianočné smsky o stromčekoch a vločkách a zvončekoch a blablabla, ktoré posielate celému zoznamu bez toho, aby ste sa nad tým zamýšľali...
A potom niekto splieta čosi o duchu Vianoc. Jasné, ten je dôležitý. Len neviem, či sa cestou opil a skončil kdesi pod vianočným stolom.

Prajem Ti krásne Vianoce, dievčatko. Vieš, že básničky moc nemusím, preto nech si šťastná nielen na nový rok, ale celkom navždy.

Minulý rok aspoň zavolal.
Minulý rok mi aspoň podal ruku, keď sme sa stretli po polnočnej.

Predminulý rok som tú jeho ruku na polnočnej úplne právoplatne držala, nielen akože, ale vážne, lebo predminulý rok sa mi ešte všetko zdalo akési... vianočnejšie. Ani očami som neprevracala, keď mal kňaz kázeň rovnakú ako minulý rok. Že máme byť k sebe lepší.

BOH SA STAL človekom. Čo dosiahol? Aj tak sa správame ako zvieratá. Celý rok k sebe navzájom. A zrazu jeden strom na strede mesta a pár falošných bozkov kdesi na ulici... Všetko dobré, zdravie, šťastie, peniaze, sex, všeličo...

Chýba mi.

Sedíme v obývačke.
„Si nepribrala?“
„A toho fešáka už nemáš?“
Nie.
„A dákeho nového?“
Nie.
„A prečo nemáš?“
Sťahujem nenápadne tretí pohár vaječného koňaku. Asi ho zapijem vodkou, ktorú doň mama zrejme zabudla dať.
„A som ťa minule videla s jedným takým...“
Nie, babi... Spolužiak.
„A so spolužiakom nič?“
Teta.
Štvrtý koňak.
„A s tým fešákom ste sa prečo rozišli?“
Piaty...šiesty...
Prepáčte, musím...
Vracať.
„Ozaj nikoho nemá?“
Počujem strýka ešte aj cez zavreté dvere.
„Ja neviem, nám už nič nepovie...“
Som zlé decko, zlé, zlé... A to ešte netušia, že v stredu odchádzam.
„Aj tak je akási... nesvoja. Nie je tehotná?“


Vianočná klasika. Takmer ako Popoluška.

„Zase ideš na chatu? To vám vážne nestačí? Musíte piť ešte aj cez Vianoce?“
Hej, mami. Naša ožranská partia nemá dosť trikrát do roka.
„To vážne nevieš týždeň vydržať doma?“
Nie, mami.
„Choď si, však keď už pre teba nič neznamenáme...“


Šťastné a veselé, priatelia!

a čo?

A tak som ťa nechala odísť. Hoci mi to jasnovidka vyslovene zakázala. Mala som si pýtať späť peniaze. Za jej radu. A pýtať si facku za to, že som ju neposlúchla.
Ale čo sa mení? Odišiel by si. S mojím hysterickým výstupom alebo bez neho.
„Tak mu to aspoň povedzte!“
A čo som mala? Nechoď, prosím, nechoď! Ak teraz odídeš aj s ňou, budem do polovice júla revať ako malá a potom si budem za to nadávať a vypisovať sem, že by som si zaslúžila aj z druhej strany...
Preto som radšej nič nepísala.
Odišiel aj s ňou. Povedala som mu, nech si dáva pozor. Zažartovali sme na adresu amerických lietadiel, na adresu Bin Ládina a chcela som si dať ďalšiu facku za tento kvázihumor najtrápnejšieho rangu.
A ešte som sa chcela hodiť riťou o zem. Tak hovorieval môj starý otec, keď išlo o nezvrátiteľné. Aj teraz išlo.
Dala som mu pusu dobroprajnej kamarátky na líce a pohladkala som ho po vlasoch. Nech si dá pozor. Panebože, nech si dá. Nech sa aspoň vráti, aj keď sa nevráti ku mne. O víťazstvách a prehrách.
Nenávidím pocit širokého úsmevu, ktorý čaká len na to, keď prídete domov a vy spustíte ten najzúfalejší plač v živote. Jo, jo. Zvykaj si. Už si si mohla.
Pár vodiek s džúsom s Kikou to nespravili. škoda...
Zajtra pôjdem k jasnovidke. Dám jej peniaze za to, že mi povie, že som hlúpa. Za niečo, čo som už pekne dávno vedela...

bojím sa

strašne sa bojím...

Ja som ti nikdy nerozumela. Nikdy som ťa neľúbila a nechápala, ako si sa ty mohol zaľúbiť do mňa. Ale vždy, čím horší sa mi zdal byť svet, bez ohľadu na čokoľvek a bez nároku na vďačnosť, si ma učil, že veci dokážu prebolieť aj inak.
Sú ľudia, ktorí prazvláštnym spôsobom stoja vedľa nás. Nestála som o to. Myslela, som si. Iba vždy som podvedome bežala plakať k tebe a ty si tu bol, urevanú a a zlomenú si ma tíšil a ja som sa ťa nikdy nespýtala, či ťa to nebolí.
Bolelo. Bolí. Vieš to, a predsa si tu. Ničí dotyk v mojich vlasoch nepôsobí tak upokojujúco. Ale neľúbim ťa.
Iba ty vieš, ako dlho dokážem plakať a vždy máš čas. Ale neľúbim ťa.
Iba ty vieš viesť so mnou rozhovory o absurdnosti a nechápať ma, a aj napriek tomu hovoriť o Kafkovi, hoci si najväčší pragmatik, akého som kedy poznala.
Ale neľúbim ťa. Iba ty vieš, do akej miery viem byť detinská a zraniteľná a nikdy si ma nasilu neučil dospievať. Ale neľúbim ťa.
Iba ty mi vieš kúpiť zmrzlinu vtedy, keď to najviac potrebujem. Ale neľúbim ťa.
Iba ty ma dokážeš vziať do kina na ťažko umelecký film, ktoré tak neznášaš, lebo vieš, že ja ich milujem. Ale neľúbim ťa.
Iba ty mi ukazuješ hviezdy bez toho, aby si sa ma strašne prvoplánovo pokúšal pobozkať. Ale neľúbim ťa.
Mali by sme múdre deti, ktoré by vedeli počítať a logicky myslieť a mali by tvoje oči. Ale neľúbim ťa.
Nie je to moja chyba. Ak vôbec existuje láska. Komplikujem veci, vždy som si ich všetky radšej skomplikovala. V jednoduchosti asi nie je krása.
„Si sprostá, nehnevaj sa,“ povedala mi v stredu Biba. „Takého už nenájdeš. Vieš, čo by iné dali za takého chlapa? čo máš desať rokov, aby si sa musela najprv namotať a tváriť sa zaľúbene? Zlato, máš ho rada. A po čase by si ho možno mala viac. Ono by to prišlo. A ak nie, on by ti nikdy neublížil. Jemín, veď by ti dal všetko ten chlapec.“
Som sprostá, nehnevám sa. Nemôžem za to.
A už ti nechcem viac ubližovať. Už ti nebudem volať. Už s tebou nepôjdem na zmrzlinu. Už si to všetko odrevem sama. Som veľká. Chcem byť veľká. Aj za cenu, že tu už nebudeš. A raz si budem strašným spôsobom tĺcť hlavu o stenu... Keby si nebola sprostá... Neľúbim ťa. Akokoľvek by som chcela. Svet je kurevsky nespravodlivý.

začínam sa báť

    Som doma. Zlúpal sa mi nos a pália ma plecia. Za víkend to stálo. S deckami, kopou chľastu a presvedčením, že oficiálna dospelosť ešte nie je dôvod nerobiť kraviny.
     Konečne zasa ako za starých čias. Pubertiaci odtrhnutí z reťaze, bez zábran, jediný telefonát, hej, mami, dobre sme došli, sme v pohode, nepijeme...
     A potom to prišlo. Zasa tie isté decká ako dávno, len o čosi ubolenejšie, skúsenejšie, viac naučené nechať niečo tak, ako je. Akoby sa z nás pomaličky vytrácal ten chtíč dávať za každú cenu životu na hubu, neuznávať pravdy iných a piť všetko so všetkým bez myšlienky na zajtrajšiu opicu.
Slivka s mliekom.
Čosi zodpovednejšie je v nás.
     Nemala som sex z trucu. Mohla som. Pár fľakov na krku. Nič víťazoslávne. Napísala by som ti rannú esemsku, že som s niekým spala iba preto, že to robíš aj ty, a že mi je absolútne jedno, kde a s kým. Bola by som rozkošne pubertálna a myslela by som si, že môžem byť.
     Odpúšťam ti. Každý deň a každú noc. Každou myšlienkou, ktorá ti patrí. Viem, nestojíš o to. V konečnom dôsledku ani ja.
Už dávno som sa rozhodla. Nechám si svoju dušu. Už navždy. Iba sebe, môžeš byť akokoľvek blízko.
     Mám pár modrín na rukách. Mohlo mi byť dobre. Keby som každým jeho pohybom nemyslela na to, ako si to robil ty, keby som nebola hlúpa a neschopná konečne POCHOPIŤ, že mojou pseudovernosťou ťa neprivolám späť, keby som pri každom jeho dotyku nebola nemyslela na to, ako by vyzeralo, keby si tam bol so mnou.
     Podrástli mi vlasy. Očosi. A nemám odvahu si ich (ešte stále) dať ostrihať. Nie je to kvôli tebe. Iba sa bojím, že až ich raz v strašnom amoku odstrihnem, už budem na dva milióny percent presvedčená, že toho s tebou odišlo oveľa viac. Páčili sa ti. A ja ťa v nich stále cítim. Celkom presladene ako v tých strašných románoch, ale mám absurdný pocit, že sú ešte jediným a posledným spojivom medzi nami, a ja neviem, navzdory všetkému zaprisahávaniu, netuším, či ho chcem a dokážem zničiť.
     V sobotu som si ich zopla do gumičky.
„Myslím, že toto nie je správne,“ povedala som.
„Ešte stále robíš len to, čo je správne?“
„Nie, ale krvavo na to doplácam.“
„Oukej,“ pomohol mi vstať z postele.
     Zaspávala som sama. Nič nebolo. Nič. Nedobrovoľný celibát dodržiava moja duša a prenáša to aj na moje telo.
     Vždy som si myslela, že si to len vsugeruvávam. Že na všetko a každého sa dá zabudnúť. Že treba ísť ďalej. Že si bol iba jednou z tých o niečo viac boľavých kapitol, z ktorých sa vyspím alebo vypijem.
     Začínam sa báť...

TRAMTHARY

What is the weather like in your Tramthary? Here is raining. For a long, long time....

Dnes som zistila, že neexistujú dva svety. Tvoj a môj. Je ich oveľa viac. Oveľa viac osobných Tramtárií, v ktorých človek prežíva svoju vlastnú nemožnosť úteku. Pretože ako takí slimáci nesieme si našu prázdnotu všade so sebou. Na chrbte, na duši.
Rozohrala som hru Kto z koho. S človekom, ktorý si to nezaslúžil. S človekom, ktorý chcel vziať moju ulitu Neprijímania skutočnosti a poniesť ju, pokiaľ bude vládať. Už nevládze. A zrazu mi ju nechce vrátiť, nemôže. Stal sa jej súčasťou. Som sebecká.

„A to mně mrzí, a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí........................“
(kryštof)

Mám chuť sa prefackať. Za to, že som to dovolila práve jemu. Hrať sa na silného a ťahať ma z priepasti, do ktorej som sa zrejme dobrovoľne vysypala sama, ustlala som si v tme a rozhodla sa nevidieť svetlo. A potom, keď som sa z nej na malú chvíľu vydriapala na slnko, moje oči boli zrazu také citlivé na denné svetlo, že som sa vrátila späť.
Iba on to vedel. Cesty vyslobodzovania sú úspešné iba v rozprávkach. Ale ja nie som princezná a na princov neverím, ani len za Popolušku sa nepokladám. Niekto mi zrejme pekne dávno zožral orechy želaní.

„A princovia vyslobodzujú princezné z vysokých veží.“
„Tak sa pozri z okna a spusti vlasy, vyleziem k tebe.“

Akokoľvek som sa snažila zachrániť môj hrad pred zrútením, nedalo sa. Ale najhoršie je, že keď sa sypali múry, spadlo čosi aj naňho.

4 hours of cry. You said nothing. You are only next to me...

„A to mně mrzí, a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí a mrzí........................“

stretnutia a iné tresty

Je sobota.
Po opitom piatku, ktorý si odkladám ako jediný regulárny spôsob neriešiť veci príliš do hĺbky, a vždy v sobotu ráno si uvedomujem, že to nejde. Že myšlienky nezavriete do škatuľky od Marlboriek ani neutopíte v pohári vodky s ríbezľovým džúsom. Že pôjdu za vami domov celú cestu, potichučky ako tiene masových vrahov a ráno sa zobudíte a oni spia vedľa vás. Myšlienky nás znásilňujú dennodenne.
Stoja za nami v kúpeľni, keď pozeráme do zrkadla a nevidíme ich, máme ich na hrebeni, keď ich vyčesávame z vlasov, sú na lesku na pery, na použitých odličovacích tampónoch spolu s mejkapom a zvyškami dňa.
Niečo sa ti stalo, ja to viem.
„Si v poriadku?“ opýtala som sa ťa včera na schodoch v Céčku, lebo viem, že nie si.
„Netráp sa, som v pohode.“
Niekto ti ublížil možno viac, ako si ty ublížil vtedy mne.
A zrazu, ani neviem ako, držal si ma tak pevne, ako možno ešte nikdy predtým, a plakal si. Opitý a zúfalý, ospravedlňoval si sa aj za to, čo si nikdy neurobil, rozprávajúc mi veci, ktoré si mi nepovedal ani v časoch, keď sme sa nemuseli tváriť ako starí dobrí známi Poďnajeden. Možno som odvtedy vyrástla a ty si sa stal zraniteľnejším, a zrazu nie som jediná, ktorá už nepochybuje o skurvenosti tohto sveta.
Šli sme von. Len na vzduch. Bolo neuveriteľné dusno. Slová a šaty sa lepili na pokožku a ty si rozprával a ja som v rukách takmer zlomila cigaretu, kvôli ktorej som vlastne vyšla na tie schody strát a nálezov. Neznášal si to, viem. Netušil si nič o mojom dymiacom období, ktoré začalo POTOM. Netušil si nič o mne, a zrejme ani o sebe.
„Nechcel som ti nikdy ublížiť.“
„Stáva sa.“
Sklonil si hlavu spôsobom kajúcnika a pripálil si mi.

Je sobota. A je dusno.

only stupid girl

„Čo sa to s tebou stalo, Dievčatko so zápalkami? Veď ty si založilo strašný požiar!“
„Odpusťte, preberieme to neskôr. Teraz si musím ísť zapáliť...“



Venujem s najväčšou láskou tým, ktorí si myslia, že ma poznajú a vedia veľké prd!

 

óda na svitanie

Včera bola akási noc duchov. Fúkal vietor a ja som nemohla spať. Počula som ho svišťať, akoby mi chcel povedať, že ak chcem, nech idem s ním. Že ma unesie odtiaľto ďaleko, najďalej, ako to bude možné. Nešla som.

ELEMETNTY MOJEJ SAMOTY


KARTY
Miliónkrát som si sľúbila, že k tarotu sa viac nevrátim. Že sú to len kúsky pokresleného papiera, stále ukazujúce rovnako zlé veci. Človek ich má ako črepy minulosti zarezané na rube duše a na tie ďalšie akosi podvedome čaká.
Začiatky koncov, konce začiatkov, priveľa potreby zabúdania, priveľa čakania na „lepšie“, priveľa sústredenia sa na to, čo bude POTOM. Občas si želám, aby POTOM už nebolo. Ha! Boh alebo Neviemkto by nám to poriadne nandal, keby nás zasekol v prítomnosti. Žiadna budúcnosť vážení, tá dávno umrela. Nebude žiadne zajtra, ani potom, ani lepšie, ani možno raz... A bol by to ten najškodoradostnejší úsmev.

ČIERNY ČAJ
Ako v Šeherezádiných záhradách. Vôňa kadidla, divokej ruže, škorice a korenia, nespútanosti a čaju kdesi uprostred noci bez bližšieho udania času či priestoru. Na čarovnom koberci s pergamenovvými zvitkami. A ja by som len počúvala a plakala, ochotná položiť hlavu pod ostrý meč za tisíc a jednu rozprávku...


MESIAC
Najzvláštnejšia vec na celom svete. Panujúci svetu temnôt, neviditeľna, posúva brehy morí aj hranice dotykov v tmách. Vie všetko o láske i neláske, vie, kedy sa rodí noc a stojí pri nej, keď umiera.
Vie, kedy sa rodí túžba a stojí pri nej, keď umiera.
Vie, ako bolia nočné monológy, ktoré človek kričí sám v sebe, počuje zvony na kostolnej veži, ktoré bijú, lebo sú samy, počuje plač tých, ktorí zrazu necítia niečiu vôňu vedľa na vankúši a spokojne si pri tom spieva tú svoju večnú

ÓDU NA SVITANIE.

Hlupák.

strašné lži

Už neverím tej diaľke, že nie je ako zo dňa na deň stále sa zväčšujúca čierna diera. Ani návratom Malých princov sa neoplatí veriť. Dávno už nekreslia ovečky a nevolajú hviezdy po menách.
Bola by som sa vzdala tŕňov ako tvoja jediná Ruža, len keby v živote občas nebývalo NESKORO.
Pamätám si rozprávku z detstva. Vraveli, lepšie neskoro ako nikdy. Nie, lepšie NIKDY ako NESKORO.
Tie žltosmutné Exupéryho zápisky dávno vyšklbal vietor a navial nám do duší trpkosmutný piesok a ako posledné želanie odvial nás nepredstaviteľne ďaleko...

už?

Myslím, že je čas:

Prechádzať parkom so vztýčenou hlavou a nebáť sa stretnutí, ktoré ešte dlho nedovoľujú dýchať.
Neotvárať staré škatule s vecami a myšlienkami, ktoré už našli svoj cintorín kdesi strašne hlboko v nás.
Prestať hovoriť a rozmýšľať o tom, čo by bolo, keby nebolo to, čo bolo a bolo to, čo nebolo...
Zaspávať s myšlienkou na deň, ktorý príde, nie na to, aby vôbec neprišiel.
Naučiť sa zaspávať s vedomím, že nie všetko čo bolí, raz naozaj prebolí.
Pochopiť, že tí, ktorí väčšinou milujú nás, nie sú tí istí, ktorých milujeme my a nech by sme akokoľvek nechceli, aj tak im zákonite ublížime.
„Nechať veci plynúť.“
Nebojovať s časom či vlastnou minulosťou.
Nechytať búrku do vedier.
Nefotiť slnko proti svetlu.
Nekrájať dúhu príborovým nožíkom.
Nenosiť piesok v očiach do púšte.
Kresliť motýle bez čiernej farby.
Prikladať morské mušle k ušiam a veriť, že sa vám NAOZAJ prihovára more.
Veriť, že aj vykoľajené vlaky presne vedia, kam smerujú.
Zmieriť sa s tým, že Gerda nie vždy nájde svojho Kaya a neplakať pre to ako decko pri LP platni o Snehovej kráľovnej.
Osušiť nohy mokré od rieky, do ktorej sa dvakrát nestúpa.
A vidieť les, ktorý sme od samých stromov neboli schopní zazrieť...

Den Wald vor lauter Bäumen nicht sehen.

O banalitách a hlúpom pocite

     Včera som si sľúbila, že o tomto písať nebudem. Že už prestanem strkať prsty do starých rán, lebo či chceme alebo nie, tie, ktoré si spôsobujeme sami, sa hoja najťažšie. A tak som sedela od pol štvrtej rána na posteli, unavená ako kôň, s tak trochu piatkovo jemne zatemnenou mysľou a sľúbila som si, že o tomto FAKT písať nebudem.

     Som nehorázna klamárka, viem. A slaboška, lebo už nedokážem dodržať ani sľub, ktorý som dala sama sebe. Myslela som, že som z toho už vyrástla. Nie tak dávno síce, ale mala som ten pocit. Že veci sa začínajú, končia, uzatvárajú a nikdy viac sa k nim človek NEVRACIA, lebo to kradne energiu a čas a je zasa tam, kde bol.
     Proste som ho stretla. Mal dobrú náladu, tie jeho oči a po boku... dievčinu... Banalita. Celkom pubertálne do mňa drgla Adela, nech si všimnem a ja som sa zatvárila strašne dospelo, akože čo má byť?
     Len nech je šťastný, želala som si deň potom, ako som zistila, že to vlastne „nefunguje“. Inak, je to neskutočne alibistická fráza, dočerta! A po nej prišli ďalšie a ďalšie, vždy v nich figuroval nejaký ten morálny princíp o šťastí toho druhého, veď spolu ste asi šťastní neboli, nie?
     Keby som mala ružový denník a na stene postery z Brava, napísala by som si doň, že ho asi milujem... A že tej mrche vyškriabem oči... Ale keďže už pár rokov vlastním občiansky preukaz, napíšem len, že sa vo mne niečo stalo... Zamrzelo ma. Nie tak celkom do hĺbky, ani to veľmi nebolelo, ale... Vlastne neviem aké ale. Zamrzelo ma to. Bodka. Nie na celonočný plač, to nie. Ako keď som sa pred pár rokmi poriadne popálila vriacou vodou a niekedy v zime v silných mrazoch ma tá ruka štípe. Vtedy si na to spomeniem.
     Xkrát som sa presviedčala, že to nemá význam. Že keď máte zrazu mokré nohy od rieky, do ktorej sa dvakrát nestúpa, je čas nechodiť na jej breh ani sa opaľovať. Aby ma nezlanárila jej hĺbka.
     Venoval mi pozdrav a úsmev. Venovala som mu pozdrav a úsmev a zakázala si nad tým uvažovať. Opakuj si to o šťastí. Opakujem si. Dookola.
     Adela s Tomášom ma odprevádzali domov. Bola zima. Snažila som sa nemlčať celou cestou a neporušiť zákaz. Nedarilo sa.
     O 3:30 som mu venovala ďalšie dve hodiny. Aj pri krájaní cibule dnes naobed, aj pri umývaní auta...
     Ale zakázala som si o tom písať. O banalitách... Preto tu teraz sedím a snažím sa ospravedlniť sama pred sebou. Takže som ešte aj alibistka. Odpusťte.

Sartre by mal radosť

Dni páchnu budúcnosťou. Cigaretovým dymom, strachom a plačom. Prichádzajú Sviatky krutosti. Opäť raz. Bývajú častejšie než Vianoce a sú menej pokryteckejšie.

„Moja, čo je s tebou? Si chorá?“
„Nie, iba nešťastná...“
„Už som sa bála, že sa ti niečo stalo. Ale na toto sa neumiera.“
„Nie?“
„Nie, už dávno by sme boli vyhynutý druh.“
„Veď možno už ani nežijeme, iba existujeme. A aj to je otázne.“

Hádžeme otlčený hrach o väčšmi otlčenejšiu stenu a existujeme. Lebo smrť je dnes iba pre zbabelcov. Dnes je totiž sakramentskou odvahou žiť.

Nebo

Posúva sa nebo. Boh sa kamsi sťahuje. Možno za lepším svetom. Asi preto už pár rokov nedvíha telefón. Niekedy neviem, či je on tak vysoko, alebo my tak neuveriteľne nízko.
Necháva nás tu. Kým odplávajú oblaky a ja sa naučím počítať logaritmy, možno sa vráti. (nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy.........)
A človek so zaklonenou hlavou stále čaká. Pozerá hore a čaká. Kedysi dávno totiž vyhodil do neba ohryzok z jablka a čakal, že mu na hlavu spadne zakvitnutý strom.
Ale to ešte netušil, že Boh má v pláne odsťahovať sa... 

Vie mi niekto presne odpovedať na otázku,
aký veľký je cintorín pochovaných nádejí,
ktoré umreli na to, že boli naozaj
CELKOM POSLEDNÉ?

Boh miluje komédie

00:25, jedna z tých príliš tuctových nocí uprostred času a rozbitých duší.
Zvoní mobil.
„Ahoj.“
„Nespíš?“
„Čo si.“
„Myslel som na teba, ja viem, že ty na mňa asi nie, ale...,“ zľahčuje ako deň po tom, čo mi na plese, naliaty ako likérová pralinka, vyznával lásku. A držal ma spôsobom, akoby ma nemal už nikdy vidieť ani stretnúť. Bolo to zvláštne.
„Aký film si to minule chcela?“
„Reqiuem pro panenku,“ pripomínam.
„Ja viem,“ vraví po chvíli.
Ja viem, mlčím.
„Inú zámienku som takto v noci nevymyslel. A chcel som ťa počuť.“
„To nevadí.“
„Nehneváš sa?“
„Na teba? Neblázni!“
„Tak dobrú noc. Zajtra ti zavolám, či vám tečie teplá voda, dobre?“
„Jasné, kedykoľvek.“

Božemôj, prečo sú pri nás vždy tí, ktorých si nezaslúžime a kradneme ich tým, ktorý by stáli o to zaslúžiť si ich? A prečo tí, o ktorých by sme stáli my, stoja vždy pri tých, čo o nich nestoja?
Niekedy neviem, či si sa chcel pobaviť, alebo plakať, keď si si vymyslel svet.

V tichu

Možno raz
Až si obaja
Prežijeme
Svoje sviatky krutosti
Nájdeme v hmle
Našu doráňanú hrdosť
A celkom potichu uvidíš
Vôňu duše
Ktorú si nikdy
Nehľadal
Mám tichý pocit
Že veci zostali
Hlasno nedopovedané
Vedela som
Že opäť nastanú
Sviatky krutosti
A nezabúdania
Že skončím
Ako jedna z tých
Čo vôbec nechápu

Nedeľa

Chcela som iba vzlietnuť a odletieť. A neudrieť sa pri tom o nebo, ktoré je, zdá sa, už pár rokov v rekonštrukcii.
Otvorila som dokorán okno a s najhlbším nádychom som túžila zrazu nebyť.
Veď vzlet je iba obrátený pád...

Zložitosť

„Keby si bola menej zložitá, mala by si pokoj v duši.“
„Pokoj v duši? Taký luxus si už dávno nemôžem dovoliť,“ zasmiala som sa smiechom zakrývajúcim tú obrovskú pravdu, ktorú práve vyslovil. „Keby som bola menej zložitá, možno by som ťa dokázala ľúbiť.“
„Keby si bola menej zložitá, možno by som ťa tak neľúbil a ty by si nemusela chcieť byť menej zložitá, aby si ma dokázala ľúbiť.“

Keby som bola menej zložitá, asi by som ti nikdy neublížila... Prepáč.

Kay sa vrátil

Uvarila som si puding. Presne podľa návodu. Aj tak zhrudkavel. Neviem, prečo to urobil.

Mala som celý týždeň studené ruky. Ako Gerda kdesi na dvojprúdovke, cestou k polárnemu kruhu.
Pán učiteľ v autoškole by bol na mňa hrdý. Viem, čo je dvojprúdovka. Má paličku odlomenú zo žalúzie a ukazuje nám ňou dopravné značky. A tvári sa pri tom tak dôležito.
„A ak budete mať pred jazdou trému, môžete si dať aj do štamprlíka,“ hovorí a drží tú bielu palicu ako lejzrové ukazovátko k dataprojektoru, akoby vysvetľoval základy jadrovej fyziky.

Odkedy chodím do autoškoly, mám zo dňa na deň väčšiu chuť si to namieriť kamsi minimálne na Sibír. A všetky tie značky si odfotiť až po koniec sveta. A nájsť Snehovú kráľovnú a spýtať sa, či s ňou nemôžem zostať. Navždy. A ešte by som sa spýtala, prečo si ho tam nenechala.

Kay sa vrátil. Minulý týždeň som ho stretla minimálne tisíckrát. Mal svoje hnedé oči a tú zelenú mikču, z ktorej sme ešte minulý rok oberali moje vlasy... No čo, bola mi zima.

Odvtedy mám studené ruky, dočerta. A to som si už zavesila jarne voňavú záclonu, umyla okno, ktoré mimochodom včera ráno už stihli obkakať vtáčiky. Čo je krajšie ako ranný spev a produkty vtákov na mojom okne?!

A Kay mi zavolal, akože len tak. Vrátil sa zo severného pólu. Od Snehovej kráľovnej, či nepokecáme.

(Miláčik, kým ty si sa túlal vo svojom veľkom svete dospelosti a nezávislosti, ja som vešala záclony a prestavovala nábytok, vyhodila som denník a tvoje číslo zo zoznamu, kúpila som si zelené baleríny a čakala, kým príde jar, aby som si, ako to radia vo všetkých ženských časopisoch, upratala v hlave a našla som tam len neskutočný neporiadok a teba.)

Ale jasné, že pokecáme. A ako vždy, kým nám stihne udrieť víno, povieš mi, že to takto nemalo skončiť. Že sa to celé akosi....
A ja ti poviem, aby si to nechal tak, že veci sú tak, ako majú byť a ja si budem držať nos, aby mi od toľkého klamstva nenarástol a nezdrevenel.
A potom ako na dvojprúdovke predbehneme k Matkinovi, alebo k ďalšej fľaši červeného a budeme rozprávať a rozprávať, aby som potom mohla až do rána plakať.

A potom môžem začať od znova. Upratovať.

„Ale môžete si dať aj pol litra, ak vám to pomôže, len nie, aby ste mi videli dvojmo, keď pôjdete do zákruty,“ hovorí ujo s ukazovátkom ešte medzi rečou.

Sedím na posteli. Pozerám na moje obkakané okno, vlasy mám prakticky zopnuté gumičkou a rozmýšľam, že niektoré zimy nekončia. Oni sa len nie celkom pochopiteľným spôsobom pretransformujú do prečudesnej jari. A ja mám studené ruky.

A všetky pudingy sa zhrudkavejú...